Nie sú na ihrisku, ale robia futbal nezabudnuteľným! Naše prvé finalistky Hviezdy v tieni sú Laura a Sofia z Rohoviec. Okrem toho, že sú fanúšičky, tak sú aj bufetárky a starajú sa o hráčov či administratívu – to z nich robí pravé duše klubu. Spoznaj ich príbeh a zisti, čo všetko znamená byť srdciarom.
Čo by to bolo za dedinu bez miestneho futbalového klubu? Nechýba ani v Liptovských Sliačoch a dlhé roky sa volá 1. Obecný Futbalový Klub. Pavol Sleziak sa do jeho histórie zapísal nielen ako aktívny futbalista, ale aj ako človek, ktorý v roku 1986 ako predseda MNV dohliadal na budovanie nového štadióna. Tento muž v pamäti mnohých ľudí utkvel ako zanietený fanúšik futbalu aj preto, lebo o dianí vo futbale informoval v tom najlepšom čase – v dedinskom rozhlase v nedeľu po omši. A táto futbalová rola mu takpovediac zostala dodnes, pretože pán Sleziak stále robí futbalového hlásateľa na domácich zápasoch. Akurát ten štadión už nie je taký ako za jeho aktívnych čias. Pribudla pekná tribúna a umelé zavlažovanie. Zato láska k futbalu v Liptovských Sliačoch - aj v srdci pána Sleziaka – je stále tá istá.
</nike:module>
Jeho meno je František Budzák, no nikto mu nepovie inak ako Ferko alebo Ferko masér. Masérom sa František stal hrou osudu, ktorý ho nikdy nešetril. Už v mladosti mu zistili problémy s vnútroočným tlakom a zakázali dvíhať ťažké predmety. Bohužiaľ, natrafil na človeka, ktorý to považoval za výhovorku a za trest mu dal naložiť celý vagón ťažkými vrecami. Ferkovi sa potom zrak zhoršil natoľko, že skončil v ústave pre slabozrakých v Levoči. Stal sa ekonómom, zvukovým technikom, no keďže zrak strácal postupne viac a viac, rozhodol sa na odporúčanie svojho lekára pre dráhu maséra. Ako sa Ferko dostal do Iskry Svit? Za maséra ho školili na súkromnej škole v Prahe, kde získal dobrú kvalifikáciu. No keď sa chcel odísť za lepším zárobkom do zahraničia, potreboval prax so športovými masážami basketbalistov. Skúsil to teda v Iskre. Tam však maséra mali. Ferko sa však nevzdal a otvoril si prax 50 metrov od klubu. A jeho prvým klientom sa stal dnes významný bývalý hráč klubu Pažický. Ferkovi postupne začali pribúdať športoví klienti, až napokon začal s klubom spolupracovať napriamo. A dnes táto spolupráca trvá už 30 rokov. Zahraničie sa nekonalo. „Zažil som ho ešte ako aktívny hráč, keď sme hrali prvú extraligu,“ spomína tréner mládežníckeho družstva Stanislav Seman. „S Ferkom boli vždy dobré skúsenosti. Vždy nám pomáhal, keď bolo treba. Je to vlastne taká duša družstva, ktorá už vlastne patrí k inventáru svitského basketbalu. Za to, čo všetko pre tento klub urobil – nielen za masáže – mu patrí veľká vďaka.“ František Budzák svoju prácu skutočne robí poctivo a odborne. Je zvyknutý tvrdo pracovať. Svojho času, keď okrem klubu pracoval ako podnikový masér aj v Chemosvite a Tatrasvite, urobil ročne aj 4000 masáží! Vždy sa snaží pomôcť a nikoho neodmietne. „Členky, kolená, zápästie a chrbtica,“ vymenúva Ferko problémové partie hráčov. „Veľa prípadov či úrazov viem vyliečiť ja a dám vedieť trénerovi, či a kedy bude hráč v poriadku. Keď to nejde, na rad prichádza náš klubový lekár.“ A kde vidí Ferko najväčší problém? „Nedostatočná rehabilitácia. Mladí by si zaslúžili nejakú plaváreň, lebo ono po čase sa to ukáže, keď sa oddych zanedbá. Úrazov je potom viac,“ varuje masér. Samozrejme, okrem toho, že Ferko dbá o zdravie a relax klubových hráčov, záleží mu aj na ich športových výsledkoch. Keď sa raduje klub, teší sa aj on. Je hrdý na úspechy svitského basketbalu, ktoré odrážajú poctivú prácu celého klubu. Niekedy sa ho aj žartom pýtajú: Ferko, no ako to vidíš?“ A on veselo odpovedá: „Vieš, že slabo. Po zápase ti poviem.“ Ale keď vyhrajú, svoju radosť Ferko neskrýva. Do haly zoberie svoje elektronické klávesy, zmení sa na šoumena a hrá tak, že z neho svojho času americká návšteva zostala v nemom úžase. Ako mnohí ľudia so zrakovým postihnutím, aj on miluje hudbu. Spolu s partnerkou dokonca tvoria kapelu a hrávajú spolu na svadbách. Aj preto tú svoju ešte nestihli, napriek tomu, že sú 30 rokov spolu a majú dve dcéry. Radšej dajú prednosť iným. A inému. Šport alebo hudba. Pre Ferka voľné víkendy jednoducho neexistujú.
Dolný Kubín sa môže pochváliť unikátnym dreveným zimným štadiónom, situovaným neďaleko zurčiacej Oravy. Vnútri mu masívne trámy z lepeného dreva dodávajú zvláštnu domácku atmosféru, ale jeho skutočnou dušou je... Fojo. Kto je Fojo? „Už ako malý chlapec som dostal túto prezývku,“ prezrádza správca štadióna Kubínskych medveďov. „Keď poviete Fojo, tak každý vie, kto to je. Nikto mi nepovie Florián.“ Florián Smoleň pracuje na štadióne už 20 rokov. Jeho príbeh je podobný príbehu mnohých ľudí, ktorí to najprv skúšali so športom aktívne a neskôr sa presunuli do jeho zázemia. Veď šport je ich celoživotnou láskou a chcú pri ňom byť čo najbližšie. Fojo začínal ako hokejový brankár v malej obci Pucov, neskôr sa stal hokejovým rozhodcom. Dnes je Fojovou hlavnou starosťou príprava ľadu, údržba strojov a, ako hovorí, všetko, čo pre fungovanie štadióna treba. S rolbou už najazdil toľko, že keby sa to zrátalo, došiel by možno aj na Mesiac. Na kvalite ľadu mu nesmierne záleží, napokon, dobrý ľad je pre hokej to najpodstatnejšie. Aj preto si s úsmevom zahromží na Jana Lašáka, ktorý na sústredení brankárov ľad veľmi nešetrí. „Ten tuná tak s bránkami robí, že tu nemôžem ľad dať do spôsobu celý mesiac,“ povie Fojo. Tak veru, keď ide o poriadok, Fojo sa vie aj „vytočiť“, no hneď dodá, že on nekľaje. Len previnilcom vynadá do „nemľehetov, krmežlákov a aladárov. “ Florián, pardon, Fojo, ako profesionál všetko robí s láskou a zanietením. Štadión pozná do posledného šróbika, stále študuje a hľadá spôsoby, ako veci vylepšiť. Svetlá dnes už napríklad ovláda mobilom. No trúbu z lokomotívy, ktorou zahučí na oslavu gólu, púšťa ručne. Nečudo, že jeho popularita siaha naprieč generáciami. Jedným z dôkazov je zbierka dresov, ktoré mu darovali vďační odchovanci kubínskeho hokeja. Nájdeme medzi nimi mená ako Rusina, bývalý reprezentant Gábrik, Janko Šeliga, ktorý hrával v Bardejove, Jonák, niekdajší hráč Žiliny či Smolka, ktorý sa presunul do Francúzska. Najviac mu však k srdcu prirástol iný exponát z jeho „velína“: obrázok, ktorý mu podaroval škôlkar, kde je nakreslený ako rozhodca. Mimochodom, Fojo je miláčik najmenších kubínskych hokejistov, ktorí často stoja v rade, aby sa s ním na rolbe povozili. A keď má niekto z nich narodeniny, cukríky sa ujdú aj pre Foja. Lenže ani Fojo kvôli skromnosti o sebe neprezradí všetko. „Bol pri zrode nášho parahokeja a odvtedy už 13 rokov pomáha s organizovaním akcií a zápasov,“ chváli ho výkonný prezident Hokejového klubu Dolný Kubín Miroslav Dráb. „Fojo nie je len obyčajný rolbár, je to fajn človek na správnom mieste.“
„Pred koronou tu prišlo cvičiť aj 70 ľudí“, spomína Ali. „Teraz je to už menej. Aj deti menej športujú.“ Ali Reisenauer však nikdy nehádže flintu do žita a verí, že malacký box ešte ožije. A pri jeho energii a nadšení o tom ozaj netreba pochybovať.
Aj malé dediny žijú futbalom. Dedinka Rohovce kúsok od Šamorína ide príkladom. Hlavne, keď sa nájdu takí nadšenci ako Laura Kačmariková a Sofia Fratričová, ktoré sa o svoj klub - ŠK Rohovce – vzorne starajú. Každý druhý týždeň hrajú ŠK Rohovce doma zápas a dievčatá tam vtedy nemôžu chýbať. Otvoria miestnu klubovňu, kde návštevníkom čapujú pivo – bežne sa tu vyčapuje pri plnej návšteve aj celý sud, kofolu a ponúkajú tiež niečo na zahryznutie. No a po zápase prichystajú pre svojich hrdinov – či už vyhrajú alebo aj nie, malú hostinu, aby všetci si pekné športové chvíle ešte viac predĺžili. „Čo im chutí najviac? Všetko zjedia, ale hamburgery, hotdogy a langoše asi najviac,“ hovorí Laura.“ No tým to nekončí. Treba oprať dresy, starať sa o šatne a klubovňu, chodiť nakupovať, trebárs aj chladiace spreje. Alebo – čo je príjemnejšie – organizovať spoločné sledovanie futbalových prenosov, nech si všetci šport vychutnajú v tej najlepšej fanúšikovskej atmosfére. Ako sa k svojmu poslaniu dostali? Za všetkým tentoraz treba hľadať mužov. A, samozrejme, lásku. Áno, vo futbalovom tíme hrajú priatelia obidvoch dievčat. Takže skutočnú lásku nasledovala aj tá futbalová. A dôkazom je ich nezištná práca pre klub a radosť z úspechov, ktoré mladí aj starší futbalisti dosahujú. To, že im na dobrých výsledkoch záleží, dokazujú nielen cenné trofeje, vystavené v klube, ale aj vášeň, s ktorou hrajú. Dievčatá priznajú, že neraz stretnutia končia bitkou (do ktorej sa, samozrejme, nezapájajú.) Len fandia tým správnym. A kto je najlepší hráč, nie bitkár? Obe sa zhodnú, že najlepší hráč je Acsi. „Tak on je skrátka všestranný“, hovorí Laura. „A najväčší bitkár je môj brat, ten skoro kvôli žltým kartám vôbec nehrá,“ dodá so smiechom. Mimochodom, fanúšikov Slovanu v tejto dedinke nehľadajte. Keď nehrá ich klub, fandia veľkému rivalovi bratislavského majstra, teda DAC Dunajská Streda.
Bola to Laura, ktorá dala Niké vedieť, že ona aj Sofia by si titul Hviezda v tieni zaslúžili. Veď ich hamburgery po zápase chutia všetkým. A aj pivo vedia načapovať parádne. „Na jedenkrát!,“ chváli ich miestny fanúšik. Je skvelé, keď takíto nadšenci rozprúdia futbalový život aj v malej obci. Laura a Sofia majú odkaz pre všetkých, ktorí sa snažia o čosi podobné: „Len smelo do toho! Všetko dobré sa vám raz vráti.“
